ARCH ENEMY sú veľké hviezdy. Že to platí v Japonsku, vieme už dávno, no nejaký ten čas sa dá na to spoľahnúť aj v európskych končinách. Nevypredávajú štadióny, no keď majú prísť do väčšieho klubu, je úplne jasné, že ho naplnia. Bratislavský MMC je luxusný priestor po všetkých stránkach. Ešte aj to jediné, čo mu chýba, teda rampa a praktický a krátky prístup z nákladiaku na pódium, je v skutočnosti problém pre kapely, nie pre fanúšikov. Staviť si na to, že koncert ARCH ENEMY v MMC bude veľmi hlučný, veľmi spotený, veľmi pohyblivý a veľmi úspešný, je zhruba ako staviť si na súčasnú FC Barcelona proti komukoľvek.

ARCH ENEMY sú veľké hviezdy. V Bratislave to dokázali ešte aj jedným nie príliš sympatickým spôsobom. Napriek tomu, že MMC ponúka celkom priestornú šatňu, ARCH ENEMY z nej vyhodili predkapelu, svojich švédskych krajanov EVOCATION, aby ju mohli mať iba pre seba. EVOCATION sa museli zložiť v šatni vo vedľajšom Randale. To od ARCH ENEMY veľmi pekné nebolo, aj keď spevák Thomas Joseffson na sebe nedával znať žiadnu zášť. Schválne som si ho po koncerte všímal, ako sa predieral spotený z pódia cez sálu, dlhé schody a tri krčmy, či mu z tváre odčítam niečo ako „skurvení bastardi, prekliata mrcha“. Nič také tam ale nebolo.

EVOCATION zahrali typický švédsky melodický death metal, ktorý neupútal na dlhšie než polovicu skladby a pôsobili dojmom, že si ich ARCH ENEMY vybrali najmä preto, aby ich príliš nezatienili. Ak ich nebodaj čaká prielom a závratná kariéra, bude to svedčiť len o nespravodlivosti hudobného biznisu okolo extrémnej metalovej muziky.

ARCH ENEMY boli hviezdami od príchodu na pódium. Trávnik paroháčov vo väčšej či menšej hustote spred pódia nezmizol prakticky až do konca, publikum bolo z kapely totálne a nekriticky unesené a skandovanie „hej, hej, hej, hej“ bolo tak časté a vopchaté do tak netypických momentov, že to vzbudzovalo až úžas. Len si predstavte, že čítate report „hej, hej, hej, hej“ a zrazu takéto skandovanie nájdete náhodne uprostred nejakej vety. Ponad to všetko neprekvapil zaujímavý nápad praktizovaný niekoľkokrát za večer, keď po skončení skladby kapela zmizla za hradbou reprobední a sama Angela vo svetle bodového reflektoru zaimprovizovala celkom vtipný „stand-up“ výstup, ktorým uviedla ďalšiu skladbu. V tomto duchu dokonca zaregistrovala aj drzé „shut up and play“ z publika a obrátila ho v celkom vtipnú „punchline“. To, ako profesionálne a „hviezdne“ odbavili muzikanti a slečna speváčka koncert, bolo súčasťou priaznivého dojmu. Spočiatku fantastická projekcia sa síce onedlho zadrhla v monotónny zbytočný doplnok, no to už koncert bežal na plné obrátky. Ešte aj ľudia, ktorým kapela novšou tvorbou lezie na nervy, sa mohli bez veľkého premáhania nechať strhnúť.

Fanúšikovia staršej tvorby, pochopiteľne nie tej Liivovskej, ale obdobia „Wages Of Sin“ až „Doomsday Machine“, mohli byť spokojní aj so setlistom, ktorý dokonale ukojil ich požiadavky. Hoci najväčším počtom skladieb (4) bola zastúpená novinka, ťažisko koncertu sa nachádzalo právom v období 2001-2005. Jediný zástupca z albumu „Rise Of The Tyrant“ azda potvrdil, že nielen ja, ale ani kapela tento album nepovažuje za príliš vydarený.

Aby sme sa príliš nevzdialili základnému „hviezdnemu“ posolstvu, ARCH ENEMY si nás dovolili k tomuto záveru nasmerovať aj zaradením bicieho a gitarového sóla. V skutočnosti mal na niečo také ozajstné právo iba Michael Amott, a aj ten najmä vďaka zásluhám a prirodzenej prítomnosti génia CARCASS a SPIRITUAL BEGGARS. Jeho brat Christopher sa pokúšal ohúriť najmä počtom tónov a keď nestačilo ani to, schoval sa za delay. Sólo na bicie nestálo za reč. Daniel Erlandsson je sympatický človek a skvelý remeselník, no ani z vyvýšenej, vysvietenej a komplikovanej sady nevytrieskal viac, než taký Martin Škaroupka vymláti za polovicu bežnej, nesólovej skladby inak oveľa horších CRADLE OF FILTH.

Apropo... Bolo fascinujúce sledovať, ako sa ARCH ENEMY za ten nie príliš dlhý kúsok histórie premenili v prakticky hardrockovú kapelu. Nebolo to zjavné len pri sólach, ktoré niekoľkokrát šokujúco pripomenuli, pardon za výraz, SCORPIONS, ale pravidelne aj pri regulárnych skladbách najmä z najnovšieho albumu. V jednom momente sa tak dívam na sólujúceho Christophera Amotta s krátkym účesom, v povedomom postoji s bielou gitarou a prisahám vám, na zlomok sekundy tam miesto neho stál Phil Collen.

ARCH ENEMY sú veľké hviezdy. Pódiové vystupovanie majú natoľko zmáknuté, že si ich užije prakticky ktokoľvek. Svoje najlepšie skladby dokážu podať tak, že im odpustíte aj to Angelino pobehovanie s vlajkou a trošku pózerské reči o hnusných a zlých politikoch a náboženstvách. Sem-tam máte pocit, že vás ako diváka tak trochu podceňujú, no vzápätí ich skrátka musíte odmeniť potleskom nad hlavou za bezchybný metalový „entertainment“ ako z veľkej knihy.

Foto: Reyam, internet

Setlist:
1. Khaos Overture (intro)
2. Yesterday is Dead and Gone
3. Revolution Begins
4. Ravenous
5. My Apocalypse
6. Bloodstained Cross
7. Drum Solo (Daniel Erlandsson)
8. Dead Eyes See No Future
9. I Am Legend / Out for Blood
10. Under Black Flags We March
11. No Gods, No Masters
12. Guitar Solo (Christopher Amott, Michael Amott)
13. Dead Bury Their Dead
--
14. Snow Bound
15. We Will Rise
16. Nemesis
17. Fields of Desolation (outro)